Ringo Starr hrá ako pravák

Antarktída ukrýva oveľa viac než len obrovské množstvo ľadu, spôsob hry Ringa Starra ovplyvnilo jeho ľaváctvo a ani jeden z najslávnejších hudobníkov 20. storočia nebol spokojný so zvukom vlastného hlasu. Zaujímavé príbehy však nájdeme aj za obyčajným jablkom či zdanlivo pokojnou kačicou. Prinášame vám ďalších päť faktov z rôznych oblastí, o ktorých ste možno doteraz nevedeli. Fakt číslo jeden: Antarktída Antarktída je najmä krajinou ľadu. Jej mohutné ľadové štíty pokrývajú takmer celý kontinent a obsahujú približne 70 % svetových zásob sladkej vody a až 90 % všetkého ľadu na Zemi. Pod zamrznutým povrchom a v extrémne chladnom prostredí sa však ukrývajú aj ďalšie prekvapenia. Niektoré antarktické machy napríklad dokážu prežiť zamrznuté pod ľadom viac ako tisíc rokov. Keď sa podmienky opäť stanú priaznivými, môžu pokračovať v raste. Ide o pôsobivý príklad toho, ako sa dokáže život prispôsobiť aj jednému z najnehostinnejších prostredí planéty. Antarktída navyše nie je iba ríšou ľadu, ale aj miestom so sopečnou aktivitou. Nachádza sa tu Mount Erebus, najjužnejšia aktívna sopka na svete. Výnimočná je aj tým, že v jej kráteri pretrváva lávové jazero. Pod krajinou, ktorú si spájame predovšetkým s mrazom a snehom, sa tak nachádza aj žeravá sopečná aktivita. Fakt číslo dva: Ringo Starr Charakteristický štýl bubeníka skupiny The Beatles Ringa Starra čiastočne súvisí s tým, že je prirodzene ľavák, no hrá na bicích usporiadaných pre praváka. V detstve ho totiž podobne ako mnohé ľavoruké deti jeho generácie učili písať pravou rukou. Pri mnohých ďalších činnostiach však naďalej uprednostňoval ľavú. Keď začal hrať na bicie, prispôsobil sa praváckej súprave. Neznamenalo to však, že by začal hrať úplne ako pravák. Pri hre stále prirodzene vedie ľavou rukou, čo ovplyvnilo spôsob, akým vytvára rytmy a prechody medzi jednotlivými bubnami. Práve nutnosť skombinovať prirodzené ľaváctvo s pravácky usporiadaným nástrojom sa stala jedným z prvkov, ktoré prispeli k jeho osobitému spôsobu hry. Fakt číslo tri: John Lennon Hlas Johna Lennona sa stal jedným z najznámejších v dejinách populárnej hudby, samotný spevák však s jeho zvukom spokojný nebol. Lennon svoj vlastný hlas nemal rád a pri nahrávaní sa ho často snažil rôznymi spôsobmi upravovať. Obľuboval napríklad zdvojenie vokálnej stopy a producenta The Beatles Georgea Martina žiadal, aby jeho hlas pri nahrávaní nejako zmenil alebo prekryl. Je preto paradoxné, že práve hlas, voči ktorému bol Lennon taký kritický, sa neskôr stal okamžite rozpoznateľnou súčasťou zvuku skupiny. Jednoduché preňho nebolo ani samotné skladanie hudby. Hoci vytvoril množstvo piesní, ktoré sa stali klasikou 20. storočia, písanie skladieb opisoval ako trápenie. Počas tvorby často pochyboval o tom, či je výsledok vôbec dobrý. Za výnimku považoval približne desať piesní, ktoré podľa neho akoby prišli samy od seba. Fakt číslo štyri: Jablká Jablká ľudia pestujú tisíce rokov. Pôvodný predok domestikovaných jabĺk pochádza zo strednej Ázie a k jeho domestikácii došlo približne pred štyritisíc až desať tisíc rokmi. Postupne sa potom šíril na západ po Hodvábnej ceste cez územie dnešného Turecka až do Európy. Počas tejto dlhej cesty sa jablone krížili s ďalšími druhmi. Jedným z nich bola európska planá jabloň, ktorá sa prirodzene vyskytuje v strednej, východnej a severnej Európe a zvyčajne rastie na okrajoch lesov. Práve takéto prirodzené kríženie prispelo k rozmanitosti jabĺk, ktoré poznáme dnes. Mnohé domestikované odrody v sebe nesú aj genetický príspevok európskej planej jablone. Za obyčajným jablkom z obchodu sa tak skrýva tisíce rokov dlhý príbeh pestovania, presúvania a kríženia rôznych druhov. Fakt číslo päť: Kačice Kačice majú oči umiestnené po stranách hlavy, vďaka čomu získavajú zorné pole s rozsahom približne 340 stupňov. Dokážu teda sledovať obrovskú časť svojho okolia bez toho, aby museli otáčať hlavou. Ich zrak im navyše umožňuje súčasne vnímať blízke aj vzdialenejšie predmety a vidia aj farby. Zaujímavá je tiež ich schopnosť zostať v strehu počas odpočinku. Keď divé kačice spia v skupine, jedince na jej vonkajšom okraji môžu fungovať ako akási živá stráž. Dokážu spať s jedným okom otvoreným, pričom otvorené zostáva spravidla oko smerujúce preč od ostatných členov skupiny. Takýmto spôsobom môže jedna strana mozgu odpočívať, zatiaľ čo druhá zostáva bdelá a sleduje okolie. Kačica tak môže do určitej miery kombinovať spánok s ochranou pred potenciálnym nebezpečenstvom.