Kto vládne svetu?

Svet, v ktorom žijeme, je zložitou sieťou mocenských hier, ekonomických záujmov a ekologických výziev. Kniha Kto vládne svetu? od Noama Chomského ponúka hlboký pohľad na tieto dynamiky, odhaľujúc, ako mocenské elity, zahraničná politika a nezodpovedný prístup k planéte formujú dnešnú realitu. Chomsky kladie kľúčové otázky: Kto skutočne drží moc vo svojich rukách? Aké nástroje využívajú veľmoci a korporácie na udržiavanie svojej dominancie? A akú cenu za to platia bežní ľudia? Táto kniha je varovným posolstvom, ktoré nás vyzýva zamyslieť sa nad smerovaním ľudstva a hľadať cesty k spravodlivejšej a udržateľnejšej budúcnosti.

Na globálnej šachovnici, kde každý hráč bojuje o moc a vplyv, stoja Spojené štáty pevne na pozícii, ktorá im umožňuje určovať pravidlá hry. Táto dominancia nie je len výsledkom vojenskej sily alebo ekonomického bohatstva, ale najmä schopnosti vytvárať naratívy, ktoré ovplyvňujú myslenie iných krajín. Napriek vzostupu ekonomík v Číne či Indii, USA zostáva vnímaná ako hlavný garant „medzinárodného poriadku“, hoci tento poriadok je často postavený na asymetrii a prospechu silnejších. História ukazuje, že táto pozícia Spojených štátov sa začala formovať už po druhej svetovej vojne, keď Marshallov plán oživil európske ekonomiky a zároveň upevnil americký vplyv na starom kontinente. Prostredníctvom medzinárodných inštitúcií ako MMF, Svetová banka alebo OSN dokázali Spojené štáty presadiť svoje záujmy a zároveň si zachovať imidž „ochrancu slobody“. To, čo sa zdalo ako pomoc, však často viedlo k závislosti menších krajín na americkej ekonomickej či vojenskej podpore. Počas studenej vojny získala Amerika ďalšiu výhodu. V čase, keď sa svet obával expanzie komunizmu, vystupovala ako líder západného bloku a ochranca demokratických hodnôt. Tento naratív však neodrážal realitu vo všetkých prípadoch – podpora diktátorských režimov v Latinskej Amerike či zásahy na Blízkom východe ukázali, že „hodnoty“ sú často podriadené geopolitickým záujmom. V modernej dobe sa dominancia prejavuje subtílnejšími spôsobmi. Technologické giganty ako Google, Apple či Amazon rozširujú americký vplyv do každej domácnosti a menia spôsoby, akými komunikujeme, nakupujeme alebo pracujeme. Dolár zostáva svetovou rezervnou menou, čo dáva USA nesmiernu ekonomickú výhodu. Aj v oblasti kultúry dominujú americké filmy, hudba a seriály, čím šíria myšlienky, ktoré ovplyvňujú myslenie a hodnoty miliárd ľudí. Dominancia USA však nie je neohrozená. Čoraz viac krajín spochybňuje jednostrannosť amerického vplyvu. Projekty ako čínsky „Pás a cesta“ ukazujú, že na obzore sa objavujú noví hráči, ktorí chcú prepísať pravidlá hry. Hoci Spojené štáty ešte stále stoja na vrchole, otázka neznie, či túto pozíciu stratia, ale kedy a za akých okolností. Svet pod vedením jednej krajiny je nevyhnutne plný paradoxov. Spojené štáty ako garant mieru často vedú vojny, ktoré narušujú stabilitu regiónov. Ako šíritelia demokracie podporujú vlády, ktoré tieto princípy pošliapavajú. Táto nerovnováha nás núti zamýšľať sa nad tým, aké mechanizmy by mohli nahradiť dominanciu jedného hegemóna spravodlivejším systémom globálneho riadenia.

Svet, v ktorom žijeme, je často vykresľovaný ako priestor, kde demokracia a sloboda určujú smerovanie spoločnosti. V skutočnosti však moc neraz spočíva v rukách malej skupiny politických a finančných elít, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie na medzinárodnej i domácej úrovni. Táto koncentrácia moci je charakteristická pre mnohé moderné štáty, kde formálne demokratické štruktúry slúžia ako fasáda pre záujmy oligarchov a veľkých korporácií. Jedným z najviditeľnejších príkladov tohto fenoménu sú lobistické skupiny vo Washingtone. Firmy ako ExxonMobil alebo Goldman Sachs investujú milióny dolárov do kampaní a priamych kontaktov s politikmi, aby zabezpečili legislatívu priaznivú pre ich podnikanie. Rovnaký model funguje aj v Európe, kde veľké korporácie ovplyvňujú rozhodovanie v Bruseli – od regulácie technologického sektora až po klimatickú politiku. Výsledkom je, že záujmy tých najbohatších často prevážia nad potrebami bežných občanov. Politická elita neraz spolupracuje s finančnými magnátmi, aby si upevnila svoje postavenie. Ilustruje to vzostup oligarchov v Rusku po rozpade Sovietskeho zväzu, kde niekoľko jednotlivcov získalo kontrolu nad kľúčovými sektormi hospodárstva. Podobné vzorce možno vidieť aj na Západe, kde finančné krízy, ako tá v roku 2008, ukázali, ako prepojenie politických a ekonomických záujmov môže destabilizovať celé spoločnosti. Banky, ktoré krízu spôsobili, boli zachránené z verejných prostriedkov, zatiaľ čo milióny ľudí stratili domovy a úspory. Táto koncentrácia moci neobchádza ani medzinárodné inštitúcie. Svetová banka a Medzinárodný menový fond, pôvodne založené na podporu hospodárskeho rozvoja, sú často kritizované za to, že presadzujú politiky, ktoré zvýhodňujú bohaté štáty a korporácie. Požiadavky na liberalizáciu trhov alebo privatizáciu verejných služieb v chudobnejších krajinách neraz vedú k ešte väčšej závislosti týchto štátov na globálnom Severu. Problémom však nie je len samotná existencia tejto elity, ale aj spôsob, akým posilňuje svoju moc. Prostredníctvom mediálneho vplyvu formujú verejnú mienku a oslabujú schopnosť občanov postaviť sa proti nespravodlivým systémom. Podobne vzdelávacie inštitúcie, ktoré financujú veľké korporácie, neraz podporujú ideológie, ktoré legitimizujú súčasné usporiadanie moci. Otázka, ktorá sa pred nami otvára, je, či je možné tento systém zmeniť. Mnohí odborníci tvrdia, že riešením by mohla byť väčšia transparentnosť v politike, prísnejšia regulácia korporácií a aktívnejšia účasť občanov. To však vyžaduje nielen systémové reformy, ale aj zmenu myslenia – odmietnutie pasivity a prijatie zodpovednosti za budúcnosť, ktorú chceme vytvoriť. Svet pod kontrolou malej skupiny nemôže byť spravodlivý, ak nezabezpečí rovnaké šance pre všetkých.

Zahraničná politika Spojených štátov je často prezentovaná ako ochrana demokracie a ľudských práv po celom svete. No za touto fasádou sa skrývajú dlhoročné mocenské ambície, ktoré si Chomsky všíma s presnosťou chirurga. Táto politika nie je vedená ideálmi, ale pragmatickými cieľmi zabezpečenia kontroly nad strategickými oblasťami a zdrojmi, aj za cenu podpory autoritárskych režimov či ničenia demokratických iniciatív. V Latinskej Amerike sa Spojené štáty často zapájali do prevratov, ktoré zvrhli demokraticky zvolené vlády. Príkladom je Guatemalský prevrat v roku 1954, kedy CIA zosadila prezidenta Jacoba Árbenza, aby ochránila záujmy United Fruit Company. Táto intervencia viedla k desaťročiam nestability a krutých diktatúr, ktorých následky krajina pociťuje dodnes. Podobne tomu bolo aj v Čile v roku 1973, kde bol Salvador Allende nahradený režimom Augusta Pinocheta, známeho brutálnym potláčaním opozície. Blízky východ je ďalšou ukážkou dvojtvárnosti americkej politiky. Zatiaľ čo Spojené štáty kritizujú autoritárske režimy, často ich podporujú, ak to vyhovuje ich geopolitickým záujmom. Vzťahy so Saudskou Arábiou, krajinou s jedným z najrepresívnejších režimov na svete, sú symbolom tejto pragmatickej politiky. Na druhej strane sa zasahovanie v Iraku v roku 2003 odôvodňovalo bojom proti zbraniam hromadného ničenia, ktoré sa nikdy nenašli. Tento konflikt priniesol obrovské ľudské utrpenie a destabilizáciu celého regiónu. Ekonomické záujmy sú taktiež hybnou silou zahraničnej politiky. Prostredníctvom nástrojov, ako sú sankcie, USA dokážu ekonomicky izolovať krajiny, ktoré považujú za hrozbu. Napríklad embargo na Kubu malo oslabiť komunistický režim, no v skutočnosti najviac postihlo bežných ľudí. Naopak, krajiny strategicky dôležité pre americké investície sú často podporované bez ohľadu na ich nedemokratické praktiky. Chomsky tiež upozorňuje na vojenský aspekt zahraničnej politiky USA. Po skončení studenej vojny ostali Spojené štáty najväčšou vojenskou mocnosťou, pričom ich vojenské základne sa rozšírili po celom svete. Táto militarizácia priniesla nielen obrovské náklady pre amerických daňových poplatníkov, ale aj pocit ohrozenia pre iné krajiny, čím prispela k eskalácii globálneho napätia. Zahraničná politika Spojených štátov teda odráža mocenské záujmy na úkor deklarovaných ideálov. Jej kritika nie je len akademickou debatou, ale otázkou, ktorá ovplyvňuje životy miliónov ľudí. Ak má byť svet spravodlivejší a stabilnejší, je nevyhnutné, aby veľmoci, vrátane Spojených štátov, uprednostnili skutočnú spoluprácu pred hegemóniou.

V ére, keď technologický pokrok neustále prekonáva ľudské očakávania, jadrové zbrane zostávajú mementom nebezpečenstva, ktoré tieto inovácie môžu priniesť. Chomsky opisuje jadrové zbrane ako jednu z najväčších hrozieb pre prežitie ľudstva, no zároveň upozorňuje na zarážajúci nedostatok vážnosti, s akou sa svet k tejto otázke stavia. Potenciálna deštrukcia, ktorú by ich použitie prinieslo, je takmer nepredstaviteľná, no napriek tomu sa jadrový arzenál nielenže udržiava, ale aj modernizuje. Historické udalosti, ako kríza na Kube v roku 1962, ukazujú, ako blízko môže svet stáť od nukleárnej apokalypsy. Počas týchto napätých dní rozhodovali o osude miliárd ľudí iba sekundy a chladná hlava niekoľkých jedincov zabránila najhoršiemu. Tento incident je však len špičkou ľadovca – odvtedy sa odohralo mnoho ďalších situácií, kedy technické chyby alebo nesprávne interpretácie mohli viesť k nenapraviteľným následkom. Jadrové mocnosti, najmä Spojené štáty, Rusko a Čína, sa sústavne zapájajú do pretekov v zbrojení. Modernizácia zbraní a vývoj taktických jadrových hlavíc naznačujú, že ich použitie už nemusí byť len teoretickou možnosťou. V tomto kontexte je obzvlášť znepokojujúce, že diplomatické snahy o kontrolu zbrojenia, ako zmluva o nešírení jadrových zbraní (NPT), sú čoraz viac ignorované alebo oslabované jednostrannými krokmi. Napríklad odstúpenie USA od zmluvy INF v roku 2019 signalizovalo návrat k politike konfrontácie. Nebezpečenstvo jadrových zbraní však nespočíva len v konfliktoch medzi veľmocami. Proliferácia jadrového arzenálu umožňuje, aby sa táto smrtonosná technológia dostala do rúk krajín s nestabilnými režimami alebo teroristických skupín. Scenár, v ktorom sa jadrová hlavica použije v regionálnom konflikte alebo na teroristický útok, už nie je len záležitosťou sci-fi, ale reálnou hrozbou, ktorú bezpečnostní experti zvažujú. Ľudstvo dnes stojí na križovatke. Buď bude pokračovať v závode zbrojenia, ktorý vedie len k väčšiemu riziku a eskalácii napätia, alebo zvolí cestu odzbrojenia a medzinárodnej spolupráce. Iniciatívy, ako napríklad Medzinárodná kampaň za zákaz jadrových zbraní (ICAN), ktorá získala Nobelovu cenu za mier v roku 2017, sú svetlom nádeje. Ich úsilie poukazuje na to, že svet bez jadrových zbraní nie je utópiou, ale cieľom, ktorý si vyžaduje politickú odvahu a globálnu solidaritu. Jadrové zbrane sú pripomienkou našej schopnosti vytvárať nástroje zániku. Chomsky zdôrazňuje, že riešenie tejto hrozby si vyžaduje viac než technické opatrenia – je potrebné zmeniť spôsob, akým rozmýšľame o bezpečnosti, moci a zodpovednosti. Ak chceme prežiť, musíme si uvedomiť, že skutočná sila nespočíva v schopnosti ničiť, ale v ochote spolupracovať na udržaní mieru.

Klimatická zmena už nie je vzdialenou hrozbou, ale realitou, ktorá ovplyvňuje každodenný život ľudí na celej planéte. Zvyšovanie globálnej teploty, stúpajúca hladina oceánov, čoraz častejšie a intenzívnejšie prírodné katastrofy – to všetko sú dôsledky, ktorým čelíme. No napriek vedeckým dôkazom a alarmujúcim prognózam zostáva reakcia svetových lídrov často neadekvátna, čo podľa Chomského odhaľuje nerovnováhu medzi ekonomickými záujmami a potrebou riešiť environmentálnu krízu. Pri pohľade na historické súvislosti si uvedomíme, že priemyselná revolúcia priniesla nielen technologický pokrok, ale aj začiatok masívneho vypúšťania skleníkových plynov do atmosféry. Dnes sú za veľkú časť emisií zodpovedné fosílne palivá, ktoré tvoria základ moderných ekonomík. Napriek tomu, že vedci už desaťročia varujú pred ich vplyvom na klímu, veľké energetické spoločnosti a ich lobisti brzdia prechod na obnoviteľné zdroje. ExxonMobil, napríklad, už v 80. rokoch poznal dôsledky spaľovania fosílnych palív, no namiesto riešenia investoval do šírenia pochybností o klimatických zmenách. Klimatická zmena však nie je len otázkou emisií – má hlboké sociálne, ekonomické a politické dôsledky. V chudobnejších krajinách sú jej dopady obzvlášť drsné. Príklady možno vidieť v subsaharskej Afrike, kde dlhé obdobia sucha vedú k stratám úrody a nútia milióny ľudí opúšťať svoje domovy. Táto migrácia vyvoláva napätie v iných regiónoch a ukazuje, že klimatická kríza nie je izolovaným problémom, ale globálnou výzvou, ktorá si vyžaduje medzinárodnú spoluprácu. Na druhej strane stoja politiky veľkých mocností. Spojené štáty, jeden z najväčších producentov emisií, opakovane zlyhali pri plnení svojich záväzkov. Odstúpenie od Parížskej dohody v roku 2017 bolo symbolom krátkozrakého prístupu, ktorý uprednostňuje ekonomické záujmy pred environmentálnou zodpovednosťou. Aj keď sa USA neskôr k dohode vrátili, neustále kompromisy a tlak zo strany priemyslu spomaľujú skutočný pokrok. No v prostredí, kde sa často zdá, že veľké korporácie a vlády nereagujú dostatočne rýchlo, vznikajú aj nádejné iniciatívy. Hnutia ako Fridays for Future, vedené mladými aktivistami ako Greta Thunberg, ukazujú, že verejný tlak môže meniť politickú agendu. Mestá a miestne komunity tiež zavádzajú inovatívne riešenia, od rozširovania obnoviteľných zdrojov po vytváranie udržateľnej infraštruktúry. Klimatická zmena je skúškou našej schopnosti prekonať krátkodobé záujmy a myslieť na budúce generácie. Chomsky upozorňuje, že ignorovanie tejto krízy nás môže priviesť na cestu nevratných škôd. Ak chceme udržať planétu obývateľnú, musíme nielen zmeniť spôsoby výroby a spotreby, ale aj prehodnotiť samotné základy toho, čo považujeme za pokrok a prosperitu. Budúcnosť našej planéty závisí od ochoty konať teraz – od jedincov, komunít a najmä od tých, ktorí držia moc v rukách.

Chomskyho dielo odkrýva hlboké nespravodlivosti a nerovnosti, ktoré sú ukryté pod povrchom moderného sveta. Dominancia politických a ekonomických elít, manipulatívna zahraničná politika veľmocí a ignorancia voči ekologickým výzvam nás privádzajú na okraj sociálnej a environmentálnej krízy. No zároveň kniha ponúka príležitosť na zamyslenie a mobilizáciu – ukazuje, že zmena je možná, ak budeme konať s vedomím zodpovednosti voči budúcim generáciám. V konečnom dôsledku je posolstvo jednoduché: ak chceme prežiť a prosperovať, musíme nahradiť mocenskú hru spoluprácou, udržateľnosťou a skutočnou rovnosťou. Chomsky nám podáva zrkadlo, v ktorom sa vidíme takí, akí sme – a zároveň nádej na to, kým by sme mohli byť. Máte pre nás feedback? Boli by sme radi, keby ste nám dali vedieť svoj názor na náš obsah! Stačí poslať email na feedback@rewio.app, v predmete uveďte názov tejto knihy a podeľte sa o svoje dojmy!