Hodnota všetkého

Kniha „Hodnota všetkého“ od Mariany Mazzucato je fascinujúcim dielom, ktoré zásadne spochybňuje naše chápanie ekonomickej hodnoty a spôsob, akým ju meriame. Autorka skúma, ako sa v priebehu dejín menilo vnímanie toho, čo predstavuje skutočnú hodnotu, a prečo súčasné hospodárske modely uprednostňujú krátkodobé zisky a finančné špekulácie pred dlhodobým prínosom pre spoločnosť. Mazzucato odhaľuje, ako globálne hospodárstvo často odmeňuje aktivity, ktoré hodnotu extrahujú alebo ničia, namiesto tých, ktoré ju skutočne vytvárajú. Svojím dielom volá po zásadnej reforme kapitalizmu, ktorá by zohľadňovala nielen ekonomické, ale aj sociálne a environmentálne aspekty. Táto kniha predstavuje výzvu na prehodnotenie toho, čo považujeme za hodnotné, a ponúka víziu spravodlivejšej a udržateľnejšej budúcnosti.

V modernej ekonomike sa čoraz viac stiera hranica medzi tým, kto skutočne vytvára hodnotu a kto ju len presúva alebo extrahuje. Mariana Mazzucato v tejto knihe odhaľuje zarážajúcu pravdu: mnoho subjektov, ktoré si dnes nárokujú úlohu tvorcov hodnoty, v skutočnosti žije na úkor tých, ktorí túto hodnotu naozaj vytvárajú. Tento nesúlad má zásadný vplyv na nerovnosť, alokáciu zdrojov a celkové smerovanie globálneho hospodárstva. Uvažujme nad konkrétnym príkladom. Finančné inštitúcie, ktoré presúvajú obrovské sumy peňazí cez derivátové trhy, sú často oslavované ako „motor ekonomiky“. V skutočnosti však táto činnosť neprináša reálnu hodnotu, ktorá by zlepšila život ľudí. Naopak, môže prispievať k destabilizácii trhu, ako sme videli počas finančnej krízy v roku 2008. Banky a finančné fondy, ktoré spôsobili obrovské straty pre milióny bežných ľudí, boli zároveň tým sektorom, ktorý si vyžiadal záchranu z verejných financií. Kde je v tomto prípade skutočná hodnota? Mazzucato zároveň poukazuje na historické príklady, ktoré ilustrujú dôležitosť rozlišovania medzi tvorbou a extrakciou hodnoty. Počas priemyselnej revolúcie v 19. storočí boli inovátori ako James Watt alebo George Stephenson jasne vnímaní ako tvorcovia hodnoty, pretože ich vynálezy posunuli spoločnosť dopredu. Dnes sa však situácia komplikuje. Technologické giganty ako Google alebo Amazon často profitujú z verejných investícií do výskumu a infraštruktúry, no ich zisky sú prezentované ako výsledok čisto súkromnej iniciatívy. Problém nastáva aj pri vnímaní profesií, ktoré prinášajú hodnotu, no nie sú adekvátne ocenené. Učitelia, zdravotníci či pracovníci v sociálnych službách zohrávajú kľúčovú úlohu pri zlepšovaní kvality života, no ich práca býva často marginalizovaná. Medzitým odvetvia, ktoré majú viac symbolickú než reálnu hodnotu (napríklad reklama či PR), si nárokujú vyššie finančné uznanie. Mazzucato preto vyzýva na nový pohľad na to, čo považujeme za hodnotné. Ekonomická teória, ako ju dnes poznáme, musí byť schopná odlíšiť reálne prínosy od aktivít, ktoré z hodnoty len čerpajú. Tento krok je kľúčový pre zabezpečenie spravodlivejšieho hospodárskeho systému, ktorý bude odmeňovať tých, ktorí skutočne prispievajú k spoločnému blahu.

Jednou z najzásadnejších tém, ktorým sa Mariana Mazzucato vo svojej knihe venuje, je otázka, ako meráme hodnotu. Súčasné ekonomické ukazovatele, predovšetkým hrubý domáci produkt (HDP), sú podľa nej nielen nepresné, ale často aj zavádzajúce. HDP, ako symbol úspechu krajín, zohľadňuje predovšetkým trhové aktivity, no ignoruje ich skutočný prínos pre spoločnosť a životné prostredie. Výsledkom je systém, ktorý odmeňuje neudržateľné praktiky a prehliada to, čo má pre život ľudí skutočný význam. HDP napríklad započítava zisky farmaceutickej firmy z predaja liekov, no neberie do úvahy, či tieto lieky reálne zlepšujú zdravie obyvateľstva, alebo sú len nástrojom na maximalizáciu zisku. Podobne sa do rastu HDP premietne aj devastácia prírody pre ťažbu nerastov či výstavbu nových diaľnic, pričom environmentálne škody zostávajú ignorované. Mazzucato varuje, že takýto prístup vedie k ilúzii pokroku, ktorá v skutočnosti podkopáva dlhodobú udržateľnosť. História ukazuje, že koncept HDP vznikol počas druhej svetovej vojny ako nástroj na meranie výrobných kapacít krajín. Simon Kuznets, jeden z jeho hlavných autorov, však už vtedy upozorňoval, že HDP nie je univerzálnym meradlom blahobytu. Napriek jeho výstrahám sa tento ukazovateľ stal základom ekonomického rozhodovania, a to často na úkor kvality života. Moderná ekonomika tak stále nedokáže dostatočne oceniť verejné služby, ako sú školstvo či zdravotníctvo, ktoré tvoria základ fungujúcej spoločnosti. Mazzucato tiež upozorňuje na to, že súčasné meranie hodnoty podporuje finančnú a špekulatívnu činnosť na úkor reálnych inovácií. Banky a investičné fondy, ktoré sa orientujú na krátkodobé zisky, sú odmeňované, zatiaľ čo dlhodobé projekty, ako sú investície do obnoviteľných zdrojov energie, často trpia nedostatkom zdrojov. Tento nesúlad deformuje ekonomiku a znemožňuje skutočný pokrok. Aby sme mohli spravodlivo merať hodnotu, Mazzucato navrhuje nový prístup, ktorý by zohľadňoval kvalitu života, spoločenský prínos a environmentálnu udržateľnosť. Takýto systém by odrážal nielen cenu, ale aj skutočnú hodnotu jednotlivých aktivít. Napríklad investície do vzdelania by nemali byť chápané ako výdavky, ale ako nevyhnutné vklady do budúcnosti spoločnosti. Zmena v spôsobe merania hodnoty je kľúčom k tomu, aby sme mohli vybudovať ekonomiku, ktorá odmeňuje tvorbu hodnôt namiesto ich ničenia. Bez tejto reformy zostaneme uviaznutí v systéme, ktorý podporuje krátkodobý zisk na úkor dlhodobého blahobytu a udržateľnosti.

Jednou z najdôležitejších výziev, ktorým sa Mazzucato venuje, je odlíšenie ceny od hodnoty. Moderná ekonomika totiž často zamieňa tieto pojmy, pričom predpokladá, že to, čo má vysokú cenu, automaticky predstavuje vysokú hodnotu. Mazzucato však tvrdí, že tento predpoklad vedie k hlbokým deformáciám v hospodárstve, kde sú odmeňované aktivity, ktoré hodnotu nevytvárajú, ale ju skôr presúvajú alebo ničia. Ako príklad uvádza technologické giganty, ktoré predávajú údaje o používateľoch za vysoké ceny. Táto činnosť generuje obrovské zisky, no je otázne, či skutočne vytvára hodnotu pre spoločnosť. Na druhej strane, práca zdravotníkov, učiteľov alebo opatrovateľov je často nedocenená, hoci ich prínos pre kvalitu života je nepopierateľný. Tento nesúlad medzi cenou a hodnotou podľa Mazzucato podkopáva základné princípy spravodlivého a udržateľného systému. História nám ponúka zaujímavé pohľady na to, ako spoločnosti vnímali hodnotu. Počas stredoveku boli hodnotné veci často spájané s duchovným prínosom alebo kvalitou ručnej práce. Napríklad remeselníci a umelci boli uznávaní nielen za výsledok svojej práce, ale aj za jej morálny a kultúrny prínos. Dnes však trh hodnotu definuje takmer výlučne cez cenu, čo umožňuje, aby špekulanti a finanční hráči mali často vyššie uznanie ako tí, ktorí reálne prispievajú k blahu spoločnosti. Mazzucato kritizuje aj úlohu, ktorú zohráva reklama a marketing pri ovplyvňovaní vnímania hodnoty. Výrobky, ktoré sú intenzívne propagované, môžu dosahovať vyššie ceny, hoci ich skutočná hodnota je nízka. Príkladom môžu byť luxusné značky, ktorých cena často odráža viac status ako reálnu kvalitu. Na druhej strane, veci ako čistá voda alebo čerstvý vzduch, ktoré sú pre život nevyhnutné, sú často považované za samozrejmosť a ich hodnota sa v ekonomických ukazovateľoch neodráža. Kniha zdôrazňuje potrebu prehodnotiť, ako definujeme hodnotu v modernej spoločnosti. Podľa Mazzucato by sme mali klásť väčší dôraz na prínos pre spoločné dobro, udržateľnosť a dlhodobý prospech. Cena by mala byť len jedným z ukazovateľov, pričom by sme mali brať do úvahy aj faktory, ako sú kvalita života, environmentálny dopad či sociálna spravodlivosť. Prehodnotenie vnímania ceny a hodnoty je nevyhnutné na vytvorenie spravodlivejšej ekonomiky, ktorá odmeňuje tých, ktorí prispievajú k spoločnosti, a nie tých, ktorí len hľadajú krátkodobý zisk. Táto zmena by umožnila transformáciu kapitalizmu smerom k modelu, ktorý bude spravodlivejší a dlhodobo udržateľný.

Kniha búra bežný stereotyp, že verejný sektor slúži iba ako podpora súkromného sektora a sám o sebe nevytvára hodnotu. Naopak, tvrdí, že verejný sektor je kľúčovým hráčom pri tvorbe inovácií a rozvoji spoločnosti, pričom jeho úloha je často podceňovaná alebo nesprávne interpretovaná. Podľa Mazzucato je nevyhnutné zmeniť spôsob, akým na verejný sektor nazeráme, a oceniť jeho podiel na ekonomickom a spoločenskom pokroku. Príkladom môže byť technologický pokrok. Väčšina prelomových inovácií, na ktorých dnes závisí náš každodenný život, bola podporovaná verejnými investíciami. Internet, GPS či základné výskumy v oblasti medicíny nevznikli výlučne v súkromných firmách, ale vďaka dlhodobým investíciám štátnych inštitúcií. NASA, americké ministerstvo obrany či Národný ústav zdravia sú príkladmi organizácií, ktoré výrazne prispeli k technologickému rozvoju, no ich prínos býva často prehliadaný. Mazzucato upozorňuje, že súkromný sektor často profituje z verejných zdrojov bez toho, aby primerane prispel späť. Napríklad farmaceutické spoločnosti často využívajú výsledky štátom financovaného výskumu na vývoj liekov, ktoré následne predávajú za vysoké ceny. Verejnosť tak platí dvakrát – najprv financuje výskum a potom aj predražené produkty. Táto dynamika, v ktorej je verejný sektor zredukovaný na poskytovateľa financií a rizík, zatiaľ čo zisky sú privatizované, podľa Mazzucato deformuje systém. Verejný sektor má navyše schopnosť investovať do projektov, ktoré by súkromné firmy považovali za príliš rizikové alebo málo ziskové. Obnoviteľné zdroje energie sú toho skvelým príkladom. Výskum v tejto oblasti bol dlho financovaný verejnými zdrojmi, keďže trh sa zameriaval na rýchlejšie návratné investície. Bez týchto štátnych iniciatív by dnes solárna a veterná energia nemali taký významný podiel na energetickom trhu. Autorka zdôrazňuje, že verejný sektor musí prestať byť vnímaný len ako „záložník“, ktorý zasahuje počas kríz, a začať byť uznávaný ako tvorca hodnôt. Štát má schopnosť stanovovať dlhodobé vízie a priority, ktoré sa nemusia riadiť výlučne krátkodobým ziskom. Takýto prístup môže priniesť veľké spoločenské zmeny – od boja proti klimatickým zmenám po zlepšenie dostupnosti zdravotnej starostlivosti. Prehodnotenie úlohy verejného sektora ako tvorcu hodnoty by mohlo viesť k spravodlivejšej ekonomike, kde sú verejné investície nielen uznávané, ale aj spravodlivo odmeňované. Táto zmena by umožnila vytvoriť systém, ktorý efektívnejšie využíva spoločné zdroje a investuje do budúcnosti celej spoločnosti, nielen vybraných súkromných hráčov.

Mazzucato upozorňuje na vážny problém, ktorý deformuje súčasné hospodárske systémy: extrahovanie hodnoty namiesto jej tvorby. Tento jav sa týka predovšetkým odvetví, ktoré generujú veľké zisky, no ich činnosť neprináša reálny prospech spoločnosti. Finančný sektor, právne špekulácie či niektoré technologické monopoly sú podľa Mazzucato hlavnými príkladmi, kde dochádza k presunu bohatstva na úkor skutočnej tvorby hodnoty. Finančný sektor, často označovaný za „motor ekonomiky“, je jedným z najvýraznejších príkladov extrakcie hodnoty. Namiesto toho, aby podporoval reálnu ekonomiku prostredníctvom úverov a investícií, sa mnohé banky a fondy orientujú na špekulatívne aktivity. Derivátové trhy, vysokofrekvenčné obchodovanie či zložité finančné nástroje slúžia na generovanie krátkodobých ziskov, ale ich reálny prínos pre spoločnosť je minimálny. Kríza v roku 2008 bola dôkazom, ako takýto prístup môže destabilizovať globálnu ekonomiku a spôsobiť obrovské škody pre bežných ľudí. Podobný problém sa objavuje v technologickom sektore. Spoločnosti ako Google či Facebook profitujú z údajov používateľov, ktoré získavajú bez primeranej kompenzácie pre tých, ktorí tieto údaje poskytujú. Hoci ich platformy ponúkajú isté služby, otázne je, či ich extrémne zisky skutočne odrážajú hodnotu, ktorú vytvárajú, alebo skôr schopnosť monopolizovať trh a využívať verejnú infraštruktúru, ktorú financujú štáty. Historické príklady ukazujú, že extrakcia hodnoty nie je novým javom. Už v období koloniálnych impérií dochádzalo k masívnemu presunu bohatstva z kolónií do metropol, pričom miestne populácie často zostávali v chudobe. Dnes sa tento proces replikuje v rámci globalizovaného hospodárstva, kde nadnárodné korporácie využívajú lacnú pracovnú silu a prírodné zdroje rozvojových krajín bez adekvátnej kompenzácie. Mazzucato varuje, že tolerovanie extrakcie hodnoty vedie k rastúcej nerovnosti a oslabuje základné piliere hospodárstva. Podľa nej je dôležité presne definovať, čo tvorí hodnotu, a zabezpečiť, aby odvetvia, ktoré hodnotu nevytvárajú, neboli neprimerane odmeňované. Tým by sa podporil spravodlivejší systém, kde by boli zdroje alokované na aktivity s reálnym prínosom pre spoločnosť. Riešením by mohlo byť zavedenie regulačných mechanizmov, ktoré by obmedzili aktivity zamerané na extrakciu hodnoty, a zároveň by podporili investície do oblastí, ako je vzdelávanie, zdravotníctvo či ekologické inovácie. Podľa Mazzucato je potrebné prehodnotiť základné princípy kapitalizmu a vytvoriť ekonomický model, ktorý bude odmeňovať tvorbu hodnoty, nie jej vykrádanie. Tento prístup by mohol viesť k inkluzívnejšej a udržateľnejšej ekonomike, ktorá by bola prospešná pre všetkých, nielen pre vybranú elitu.

Mariana Mazzucato presviedča, že kapitalizmus v jeho súčasnej podobe nie je schopný dlhodobo zabezpečiť spravodlivé a udržateľné fungovanie spoločnosti. Jeho orientácia na krátkodobý zisk, ignorovanie sociálnych a environmentálnych nákladov a prehliadanie skutočnej tvorby hodnoty vyžadujú zásadnú reformu. Mazzucato volá po kapitalizme, ktorý nielen maximalizuje zisky, ale aktívne prispieva k spoločnému dobru. Jedným z kľúčových problémov je podľa nej „finančná dominancia“, kde veľká časť kapitálu smeruje do špekulatívnych aktivít namiesto investícií do reálnej ekonomiky. Významný príklad je vidieť vo firmách, ktoré sa orientujú na spätný odkup vlastných akcií, aby zvýšili hodnotu pre akcionárov, no zanedbávajú výskum, vývoj alebo mzdy zamestnancov. Tento jav nielenže brzdí inovácie, ale aj prehlbuje nerovnosti, keďže zisky sa sústreďujú v rukách úzkej elity. Ďalším aspektom je prehliadanie environmentálnych nákladov súčasného hospodárskeho systému. Kapitalizmus, zameraný na neustály rast, často ignoruje dôsledky svojej činnosti na prírodu. Odlesňovanie, znečisťovanie a klimatické zmeny sú považované za „externé náklady“, ktoré nie sú zahrnuté do ekonomických kalkulácií. Mazzucato však zdôrazňuje, že budúca prosperita je neoddeliteľne spätá s udržateľnosťou, a preto je potrebné do ekonomického systému integrovať environmentálne hodnoty. Kapitola o reforme kapitalizmu sa nezaobíde bez kritiky úlohy štátu. Podľa Mazzucato je mylné vnímať verejný sektor iba ako regulátora alebo záchrancu pri krízach. Štát by mal byť aktívnym tvorcom vízií a stratégií, ktoré by nasmerovali investície do oblastí, ako sú obnoviteľné zdroje energie, zdravotníctvo či technologické inovácie. Napríklad veľké projekty, ako je prechod na zelenú ekonomiku, si vyžadujú súčinnosť verejných aj súkromných subjektov, no bez aktívnej úlohy štátu by boli len ťažko realizovateľné. Mazzucato tiež navrhuje zmenu spôsobu, akým spoločnosť hodnotí úspech. Tradičné meradlá, ako je HDP alebo cena akcií, by mali byť doplnené o indikátory kvality života, sociálnej spravodlivosti a ekologickej udržateľnosti. Tieto nové ukazovatele by umožnili presnejšie hodnotenie, či ekonomika skutočne prospieva celej spoločnosti, a nie len úzkej skupine investorov. Napokon, autorka zdôrazňuje potrebu zmeniť spôsob, akým sa rozdeľujú zisky. Kapitalizmus by mal odmeňovať nielen kapitál, ale aj prácu a inovácie. Zavedenie progresívnejších daní, prísnejšia regulácia monopolov a podpora podnikov, ktoré investujú do ľudí a technológií, sú podľa nej nevyhnutné kroky k reforme. Cieľom nie je zničiť kapitalizmus, ale transformovať ho tak, aby fungoval pre dobro všetkých, nielen pre privilegovaných. Táto vízia reformovaného kapitalizmu ponúka nádej na systém, ktorý bude schopný čeliť výzvam 21. storočia. Takýto model by kombinoval dynamiku trhu s hodnotami solidarity a udržateľnosti, čím by priniesol prospech nielen ekonomike, ale aj celej planéte.

Kniha kladie dôraz na často podceňovanú úlohu verejných investícií pri podpore inovácií. Argumentuje, že mnohé prelomové technológie a objavy, ktoré dnes považujeme za kľúčové pre modernú ekonomiku, by nevznikli bez dlhodobého financovania a strategického plánovania zo strany štátu. Táto kapitola odhaľuje, ako verejný sektor zohráva ústrednú úlohu pri tvorbe hodnôt, a prečo je potrebné túto úlohu nielen uznať, ale aj posilniť. História inovácií je plná príkladov, kde verejné financie zohrali rozhodujúcu úlohu. Internet, základ GPS technológie, dotykové displeje či dokonca technológie využívané v moderných smartfónoch by bez výskumov financovaných štátom nevznikli. Americká agentúra DARPA (Agentúra pre výskum pokročilých obranných projektov) bola kľúčovým aktérom v rozvoji internetu, zatiaľ čo vesmírny program NASA priniesol inovácie v materiáloch, energiách a navigácii. Napriek tomu sa zásluha často pripisuje výhradne súkromnému sektoru, ktorý tieto technológie komercializoval. Mazzucato kritizuje rozšírený mýtus, že súkromný sektor je jediným zdrojom inovácií. Naopak, tvrdí, že súkromné firmy často vstupujú do hry až vo fáze, keď sú riziká eliminované a zisky zaručené. Verejný sektor nesie hlavnú ťarchu prvotných investícií, no jeho úloha je po úspechu projektu zabudnutá. Táto asymetria podľa autorky spôsobuje, že verejnosť, ktorá inovácie financuje, nemá z nich primeraný prospech. Verejné investície však nie sú iba otázkou financovania. Štát môže byť katalyzátorom, ktorý určuje smerovanie vývoja spoločnosti. Mazzucato spomína koncept „misií“, kde štátne inštitúcie stanovujú ambiciózne ciele – ako bol napríklad mesačný program Apollo – a mobilizujú zdroje na ich dosiahnutie. V dnešnej dobe by takéto misie mohli zahŕňať boj proti klimatickým zmenám, rozvoj obnoviteľných energií alebo liečbu chorôb, ako je rakovina. Napriek tomu, že verejný sektor má obrovský potenciál, Mazzucato upozorňuje, že často čelí politickému tlaku na znižovanie rozpočtov a obmedzovanie svojich ambícií. Takéto kroky vedú k spomaleniu inovácií a oslabeniu schopnosti spoločnosti čeliť globálnym výzvam. Verejné investície by preto nemali byť vnímané ako výdavky, ale ako strategické investície do budúcnosti. Autorka tiež navrhuje nový model spolupráce medzi verejným a súkromným sektorom. Podľa nej by mal verejný sektor profitovať z úspechov, ktoré pomohol vytvoriť – či už prostredníctvom podielov na ziskoch, licenčných poplatkov alebo iných mechanizmov. Tým by sa zabezpečilo, že zdroje generované inováciami budú reinvestované do ďalšieho výskumu a rozvoja. Mazzucato svojimi argumentmi vyzýva na prehodnotenie úlohy verejných investícií a podporu strategických inovácií, ktoré môžu priniesť zásadné spoločenské zmeny. Len aktívny a odvážny verejný sektor dokáže zabezpečiť, že inovácie budú slúžiť všetkým, a nie len úzkej skupine hráčov, ktorí si ich privlastnia. Táto vízia ponúka nádej na vyváženejší a udržateľnejší ekonomický model, ktorý kombinuje verejné dobro a technologický pokrok.

Mariana Mazzucato vyzýva na zásadnú rekonceptualizáciu toho, ako definujeme a meráme hodnotu v globálnom hospodárstve. Tvrdí, že tradičné ekonomické prístupy, založené na trhových cenách ako ukazovateľoch hodnoty, sú nielen zastarané, ale aj zavádzajúce. Tým, že hodnota je redukovaná na cenu, ignorujeme širšie aspekty, ako je prínos pre spoločnosť, environmentálna udržateľnosť či dlhodobý vplyv na kvalitu života. V súčasnom hospodárskom modeli sú často považované za hodnotné aktivity, ktoré v skutočnosti len presúvajú alebo dokonca ničia hodnotu. Napríklad finančný sektor, ktorý sa zameriava na špekulácie a komplexné deriváty, môže vykazovať vysoké zisky, no reálny prínos pre spoločnosť je minimálny. Naopak, profesie, ako sú učitelia, zdravotníci či vedci, ktoré tvoria základ spoločenského pokroku, sú často nedostatočne ocenené, pretože ich prínos nie je ľahko vyjadriteľný v trhových cenách. Mazzucato upozorňuje, že tento nesúlad má historické korene. Počas priemyselnej revolúcie bola hodnota spojená s fyzickou výrobou a prácou, čo viedlo k rozvoju teórií, ktoré oceňovali skutočnú tvorbu produktov. S rozmachom finančného kapitalizmu v 20. storočí sa však definícia hodnoty začala odkláňať od reálneho prínosu k abstraktným ukazovateľom, ako sú trhové ceny či HDP. Tento posun umožnil subjektom, ktoré hodnotu nevytvárajú, prezentovať sa ako jej tvorcovia. Jedným z príkladov je environmentálna kríza. Ekonomické modely často ignorujú náklady spojené so zničením prírody, znečistením alebo stratou biodiverzity. Tieto „externé náklady“ sa neprenášajú do cien, čo umožňuje odvetviam, ako je ťažba alebo fosílna energetika, profitovať na úkor planéty a budúcich generácií. Ak by sme však do ceny zahrnuli aj ekologické a sociálne dopady, mnohé z týchto činností by sa ukázali ako ekonomicky neudržateľné. Mazzucato navrhuje nový spôsob hodnotenia ekonomickej aktivity, ktorý by zahŕňal sociálne, environmentálne a dlhodobé aspekty. Tento model by podporoval aktivity, ktoré prinášajú reálny prínos pre spoločnosť, ako sú obnoviteľné zdroje energie, vzdelávanie či verejná infraštruktúra. Naopak, aktivity, ktoré hodnotu len presúvajú alebo ničia, by boli znevýhodnené reguláciou, zdanením alebo inými opatreniami. Podľa Mazzucato je kľúčom k rekonceptualizácii hodnoty zmena v myslení. Hodnota by nemala byť definovaná len ako krátkodobý ekonomický zisk, ale ako dlhodobý prínos pre spoločné dobro. To by zahŕňalo nové metódy merania, ktoré by kombinovali ukazovatele, ako je kvalita života, sociálna spravodlivosť, environmentálna udržateľnosť a inovačný potenciál. Rekonceptualizácia hodnoty je nevyhnutná, ak chceme vytvoriť ekonomický systém, ktorý bude slúžiť ľudstvu a planéte. Mazzucato verí, že len takýto prístup dokáže zabezpečiť spravodlivý, inkluzívny a udržateľný rozvoj, ktorý bude prospešný pre súčasné i budúce generácie. Tento pohľad je výzvou na prehodnotenie základných princípov kapitalizmu a hľadanie nových spôsobov, ako merať a odmeňovať skutočný prínos pre spoločnosť.

Mazzucato v závere svojej knihy zdôrazňuje, že svet potrebuje nový spôsob hodnotenia a merania ekonomickej aktivity, ktorý by dokázal odlíšiť skutočných tvorcov hodnoty od tých, ktorí ju len presúvajú alebo ničia. Reforma kapitalizmu, ktorú navrhuje, zahŕňa podporu inovácií, strategické verejné investície a prechod na hospodársky model, ktorý zohľadňuje dlhodobý prínos pre spoločnosť a planétu. Kniha zároveň varuje, že bez tejto zmeny bude globálne hospodárstvo naďalej podporovať nerovnosť, sociálne napätie a ekologickú krízu. „Hodnota všetkého“ je preto nielen analytickým pohľadom na problémy súčasného ekonomického systému, ale aj odvážnou víziou, ako môžeme vytvoriť spravodlivejšiu a udržateľnejšiu budúcnosť. Mazzucato nás vyzýva, aby sme prehodnotili, čo považujeme za hodnotné, a aby sme začali budovať systém, ktorý bude slúžiť všetkým, nielen vybraným skupinám. Máte pre nás feedback? Boli by sme radi, keby ste nám dali vedieť svoj názor na náš obsah! Stačí poslať email na feedback@rewio.app, v predmete uveďte názov tejto knihy a podeľte sa o svoje dojmy!