Nezmyselnosť

Kniha “Nezmyselnosť” (Misbelief) od Dana Arielyho skúma, ako a prečo sa aj racionálne zmýšľajúci ľudia môžu ocitnúť v pasci iracionálnych presvedčení. V dobe, keď je prístup k informáciám neobmedzený a technológie umožňujú šírenie názorov bezprecedentnou rýchlosťou, vzniká nebezpečenstvo, že sa mnohí ľudia nechajú oklamať falošnými „pravdami“. Ariely rozoberá, ako psychologické mechanizmy, spoločenské tlaky a technologické faktory vytvárajú pôdu pre šírenie dezinformácií a prečo sú niektoré presvedčenia tak odolné voči logike a dôkazom. Cez fascinujúce príklady, analýzu kognitívnych zaujímavostí a skúmanie spoločenských mechanizmov nám kniha umožňuje pochopiť, prečo je kritické myslenie a sebapoznanie dôležitejšie než kedykoľvek predtým.

V jadre našej mysle drieme neustála túžba po istote a poriadku. Svet okolo nás je plný zložitostí, náhod a neistoty – od počasia, cez finančné trhy, až po naše vzťahy a zdravie. A práve tento chaos nás poháňa hľadať pevný bod, ku ktorému by sme sa mohli upnúť, niečo, čo nám dá jasné odpovede a pocit bezpečia. Človek totiž znáša neistotu len do určitej miery, potom sa jeho myseľ začína obracať k vysvetleniam, ktoré síce nemusia byť racionálne, ale prinášajú upokojujúcu istotu. Príkladom môže byť falošné presvedčenie o neškodnosti cigaretového dymu, ktoré sa rozšírilo v 50. rokoch. Napriek dôkazom o škodlivosti sa mnohí ľudia rozhodli veriť reklamným sloganom, ktoré cigarety prezentovali ako neškodné či dokonca zdravé. Ak niekto hľadá rýchle vysvetlenie alebo istotu, často prijme verziu, ktorá pôsobí upokojujúco a je podporená dostatočne silnou autoritou – v tomto prípade reklamnými kampaňami a lobistami. Túžba po istote sa prejavuje aj v súčasnosti, keď sa stretávame s obrovským množstvom informácií. Na internete sú stovky, ak nie tisíce verzií „pravdy“ o rôznych témach – od vakcín, klimatických zmien, až po ekonomické prognózy. Pri takom množstve protichodných názorov je prirodzené, že sa ľudia snažia nájsť jednoduché odpovede. Čím komplikovanejší problém, tým lákavejšia je tá najjednoduchšia odpoveď, ktorá im umožní vyhnúť sa náročnému skúmaniu a analyzovaniu. Tento fenomén môžeme vidieť v mnohých oblastiach – od alternatívnej medicíny po konšpiračné teórie. Keď je zdravotná situácia komplikovaná a liečba neistá, ľudia majú tendenciu veriť jednoduchým, no často nesprávnym riešeniam. Skutočná nádej môže byť neistá a náročná, kým falošná istota je okamžitá a pohodlná. Je to prirodzený psychologický mechanizmus, ktorý nám pomáha zvládať chaos. Neistota je pre človeka ťažko znesiteľná, pretože pretrváva ako neustály zdroj stresu. Ak však získame aspoň náznak istoty, mozog reaguje uvoľnením – znižuje hladinu stresových hormónov a nastoľuje pocit pokoja. A preto, keď sa naskytne lákavé, no iracionálne vysvetlenie, mnohí ho prijmú práve kvôli tomu upokojujúcemu účinku, ktorý prináša. V konečnom dôsledku je teda túžba po istote mocným nástrojom našej psychológie, ktorý nás dokáže zaviesť na cestu nesprávnych presvedčení.

V spoločnosti sme obklopení množstvom ľudí, ktorí na nás neustále vplývajú. Naše myšlienky a presvedčenia sa často formujú na základe názorov ľudí okolo nás – rodiny, priateľov či kolegov. Keď sa opakovane stretávame s určitým názorom, začneme ho považovať za pravdivý, najmä ak ho podporujú osoby, ktoré považujeme za dôveryhodné. Tento fenomén znásobuje aj skupinové myslenie, kde jednotlivec často prijme presvedčenie celej skupiny, aby zapadol alebo sa vyhol konfliktu. Napríklad, počas studenej vojny sa v USA šírili rôzne fámy a dezinformácie o Sovietskom zväze a naopak. Strach a nedôvera medzi oboma stranami boli podporované aj spoločenským tlakom – bolo prijateľné veriť najhorším tvrdeniam o druhej strane, pretože to zodpovedalo spoločenskej klíme. V takomto prostredí sa rýchlo rozvinie kolektívna paranoia a vznikajú nezmyselné presvedčenia, ktoré pretrvávajú celé desaťročia. Kognitívna zaujatosť, najmä potvrdzovacia zaujatosť (confirmation bias), ešte viac posilňuje túto dynamiku. Sme prirodzene naklonení vyhľadávať a prijímať informácie, ktoré podporujú naše existujúce presvedčenia a ignorovať tie, ktoré nám odporujú. Tento mechanizmus je základom mnohých dezinformácií a hoaxov. Ak sa napríklad niekto rozhodne veriť konšpiračnej teórii o manipulácii médií, pravdepodobne si bude všímať len tie správy, ktoré jeho názor podporujú, a prehliadne informácie, ktoré ho spochybňujú. Príkladom môže byť aj fenomenálny nárast rôznych teórií o globálnom otepľovaní. Ak niekto verí, že klimatická zmena je mýtus, pravdepodobne sa obklopí ľuďmi, ktorí tento názor zdieľajú, a číta len články či videá, ktoré túto myšlienku podporujú. Takto sa presvedčenie upevňuje a stáva sa takmer neotrasiteľným, pričom všetky protichodné dôkazy sú odmietané alebo zosmiešňované. Sociálny vplyv a kognitívna zaujatosť teda vytvárajú nebezpečnú kombináciu, ktorá môže viesť k rozšíreniu nesprávnych presvedčení. Ak človek žije v komunite, ktorá tieto názory podporuje, môže byť nesmierne náročné tieto presvedčenia spochybniť alebo zmeniť. Skupinový tlak a naša prirodzená tendencia vyhľadávať potvrdenie vlastných názorov sú tak silnými faktormi, ktoré nás často odvádzajú od objektívnej pravdy.

Emócie zohrávajú kľúčovú úlohu v tom, ako formujeme a udržiavame svoje presvedčenia. Často si myslíme, že naše názory sú založené na logike a faktoch, no pravdou je, že emocionálna odozva môže mať na našu myseľ omnoho silnejší vplyv než racionálne argumenty. Strach, hnev či nádej – tieto emócie dokážu výrazne ovplyvniť, čomu veríme a ako interpretujeme udalosti okolo nás. Príkladom je situácia po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 v USA. Strach z ďalšieho útoku viedol mnoho ľudí k presvedčeniu, že sú potrebné extrémne bezpečnostné opatrenia, aj keď niektoré z nich výrazne zasiahli do osobných slobôd. Hoci bol strach v tom momente oprávnený, spôsobil, že veľká časť verejnosti podporovala opatrenia, ktoré by za iných okolností vnímala ako neakceptovateľné. Emócie tu zatienili racionálne zvažovanie, pretože okamžitá potreba bezpečnosti prevážila dlhodobé úvahy o slobode a súkromí. Emócie nielenže dokážu vyvolať konkrétne presvedčenia, ale aj posilniť ich pevnosť. Čím viac je názor podložený silnou emocionálnou odozvou, tým ťažšie je ho neskôr vyvrátiť. Napríklad, ak niekto prežil traumatickú skúsenosť s konkrétnym typom liečby, môže si vytvoriť pevné presvedčenie, že táto liečba je nebezpečná alebo neúčinná, a to aj napriek dôkazom o jej účinnosti. Trauma vyvoláva silné emócie, ktoré sa spájajú s konkrétnym názorom, čím sa tento názor stáva takmer „nedotknuteľným“. Emócie zohrávajú úlohu aj pri šírení iracionálnych presvedčení. Napríklad hnev na politickú elitu môže podnietiť ľudí k prijatiu konšpiračných teórií, ktoré túto elitu obviňujú z rôznych skrytých úmyslov. V stave silného hnevu je človek náchylnejší uveriť informáciám, ktoré tento hnev podporujú, hoci by boli inak nepravdepodobné alebo nepravdivé. Politici či iné autority často vedome alebo nevedome manipulujú s týmito emóciami, aby dosiahli vlastné ciele. Takéto emocionálne prepojenie s presvedčením robí jeho vyvrátenie takmer nemožným. Človek môže byť konfrontovaný so všetkými možnými dôkazmi, ale pokiaľ je jeho názor hlboko zakorenený v emóciách, logické argumenty nemajú veľkú šancu uspieť. Skutočne hlboké presvedčenia sú teda často otázkou pocitov, nie faktov.

Technológie a sociálne médiá dnes zohrávajú jednu z najvýznamnejších úloh pri formovaní a šírení presvedčení. Internet a platformy sociálnych sietí nám umožňujú prístup k obrovskému množstvu informácií, no tento pretlak informácií prináša aj problémy – medzi nimi rýchle šírenie dezinformácií a polarizáciu spoločnosti. Algoritmy sociálnych médií sú navrhnuté tak, aby nám poskytovali obsah, ktorý nás zaujme a udrží online, čo často znamená, že sa nám zobrazujú príspevky, ktoré v nás vyvolávajú silné emócie. To vedie k posilňovaniu zaujatostí a potvrdeniu existujúcich názorov. Jedným z príkladov je šírenie dezinformácií počas pandémie COVID-19. Algoritmy na platformách ako Facebook, Twitter či YouTube uprednostňovali obsah, ktorý mal vysokú mieru zapojenia – či už lajky, zdieľania alebo komentáre. Informácie, ktoré vyvolávali strach alebo hnev, sa tak šírili rýchlejšie a oslovovali väčšie publikum. Napriek snahám overovať fakty sa mnohí ľudia dostávali k protichodným informáciám, čo spôsobilo zmätok a zvýšilo nedôveru vo vedecké autority. Týmto spôsobom sa internet stal živnou pôdou pre špekulácie, konšpirácie a iracionálne presvedčenia. Sociálne médiá nielenže umožňujú šírenie dezinformácií, ale tiež uzatvárajú používateľov do tzv. „informačných bublín“. Algoritmy nám zobrazujú obsah, ktorý zodpovedá našim záujmom a presvedčeniam, čím sa zvyšuje pravdepodobnosť, že budeme vystavení len názorom, s ktorými už súhlasíme. Tieto bubliny vedú k silnejšej polarizácii – ľudia s rôznymi názormi už nečelia rovnakým informáciám, čo sťažuje dialóg a pochopenie druhej strany. Kto si napríklad myslí, že klimatická zmena nie je spôsobená ľudskou činnosťou, bude dostávať viac obsahu, ktorý tento názor potvrdzuje, a menej obsahu, ktorý by ho vyvrátil. Okrem toho, sociálne médiá poskytujú priestor pre tzv. „influencerov“ alebo ľudí s veľkým dosahom, ktorí často bez potrebných vedomostí ovplyvňujú masy. Títo influenceri dokážu šíriť názory a presvedčenia, ktoré môžu byť chybné, ale ich slová majú váhu u tisícok, niekedy aj miliónov ľudí. Stačí, aby obľúbená celebrita alebo verejne známa osobnosť podporila určitú teóriu, a tisíce ľudí jej budú slepo veriť. Výsledkom toho všetkého je, že technológie a sociálne médiá nás síce neustále spájajú, ale zároveň prehlbujú rozdiely a podporujú iracionálne presvedčenia. Sú mocným nástrojom, ktorý má potenciál vzdelávať, informovať a spájať, no zároveň sú tiež zdrojom chaosu a manipulácie, ak sa používajú nezodpovedne alebo bez kritického myslenia.

Kultúrne a spoločenské faktory majú výrazný vplyv na naše presvedčenia, často silnejší, než by sme si pripustili. Vyrastáme v prostredí, kde sú nám od detstva vštepované určité hodnoty, názory a normy, ktoré považujeme za samozrejmé a nemenné. Tieto základné presvedčenia sú formované rodinou, vzdelávaním, náboženstvom či kultúrnymi tradíciami a podvedome ovplyvňujú, ako hodnotíme nové informácie a či ich vôbec prijmeme. Čo je v jednej spoločnosti považované za úplne normálne, môže byť v inej vnímané ako neprijateľné alebo dokonca iracionálne. Príkladom môže byť postoj k tradičnej medicíne v rôznych kultúrach. V krajinách ako Čína alebo India má tradičná medicína hlboké korene a pre mnohých je rovnocenná s modernou medicínou. Ľudia z týchto krajín sú tak náchylnejší veriť prírodným liečivám a terapiám, ktoré sú súčasťou ich kultúry po stáročia, dokonca aj keď im chýba vedecké zdôvodnenie. Naopak, v západnej spoločnosti môže byť tradičná medicína často považovaná za menej dôveryhodnú alebo až iracionálnu, pretože nezapadá do vedeckého rámca, na ktorom je moderné zdravotníctvo postavené. Rovnako aj náboženské presvedčenia zohrávajú veľkú úlohu v tom, čomu ľudia veria. Náboženstvo poskytuje odpovede na zásadné otázky života a smrti, dobra a zla, čo dodáva ľuďom pocit istoty a smerovania. Viera v zázraky alebo duchovné sily môže v jednej kultúre pôsobiť ako prirodzená súčasť života, zatiaľ čo inde je považovaná za poveru. Tieto hlboko zakorenené náboženské presvedčenia formujú postoje ľudí k mnohým otázkam, ako sú veda, medicína či politika. Kultúra tiež ovplyvňuje, ako ľudia reagujú na autority a pravidlá. Napríklad v Japonsku alebo Južnej Kórei je v spoločnosti zakorenená vysoká úcta k autoritám, čo vedie k väčšej dôvere v inštitúcie a rešpektu voči pravidlám. Naopak, v krajinách, kde sa kladie dôraz na individualizmus, ako sú Spojené štáty, je väčšia tendencia spochybňovať autority a hľadať vlastné cesty, čo môže viesť k šíreniu alternatívnych presvedčení a konšpiračných teórií. Kultúrne a spoločenské normy nás teda ovplyvňujú na hlbokej úrovni, čím formujú nielen to, čomu veríme, ale aj ako sme ochotní prijímať a vyhodnocovať nové informácie. Súčasne platí, že tieto normy a hodnoty sa menia len veľmi pomaly, preto sa zdanlivo „iracionálne“ presvedčenia môžu v spoločnosti udržiavať celé generácie. Kultúra je tak pevným rámcom, ktorý nám poskytuje stabilitu, ale zároveň môže brániť našej schopnosti prijať objektívne fakty, ktoré sú v rozpore s tým, čo považujeme za pravdivé a správne.

Sebahodnotenie a identita sú základné piliere, ktoré formujú naše presvedčenia a ovplyvňujú, ako reagujeme na nové informácie. Často si myslíme, že názory a presvedčenia sú len výsledkom vonkajších vplyvov, ale mnoho z nich pramení z toho, ako sami seba vnímame a ako chceme, aby nás vnímali ostatní. Ak je určitý názor alebo presvedčenie pevne spojené s našou identitou, bránime sa všetkému, čo by ho mohlo ohroziť, pretože ohrozenie názoru sa vníma ako ohrozenie osobnej hodnoty či dokonca existencie. Príkladom môže byť situácia, keď niekto získa presvedčenie, že je ekologicky uvedomelý a proti konzumu. Ak sa z tohto presvedčenia stane súčasť identity, táto osoba bude zrejme odmietať akékoľvek argumenty, ktoré by poukazovali na to, že niektoré ekologické iniciatívy môžu byť neefektívne alebo že konzum nemusí byť vždy škodlivý. Akákoľvek kritika tohto presvedčenia môže byť vnímaná ako útok na jej samotnú podstatu, pretože hodnoty, ktorými sa táto osoba identifikuje, sú ohrozené. Podobne aj ľudia, ktorí sa dlhodobo identifikujú s určitými ideologickými alebo náboženskými názormi, sú menej ochotní spochybňovať tieto presvedčenia, pretože by to znamenalo prehodnotiť časť svojho života. Predstavme si človeka, ktorý sa celý život považuje za pravicového konzervatívca alebo ľavicového progresívca. Každá nová informácia, ktorá by mohla vyznieť proti týmto hodnotám, bude pravdepodobne ignorovaná alebo odmietnutá, pretože prehodnotenie by si vyžadovalo zmeniť nielen názor, ale aj vlastné sebavnímanie. Sebahodnotenie a identita sú často posilnené aj spoločenským prostredím. Ak sa niekto dlhodobo pohybuje v komunite, ktorá zdieľa rovnaké hodnoty, a tieto hodnoty sú považované za „správne“, dochádza k upevňovaniu presvedčení. Príslušnosť k skupine, ktorá človeka prijíma a podporuje, je veľmi silným motívom na to, aby sme dané názory obhajovali a nepripúšťali pochybnosti. Takto sa môže stať, že človek začne veriť niečomu, čo mu poskytuje bezpečie a podporu, aj keď sú tieto presvedčenia v rozpore s realitou. Sebahodnotenie a identita nás teda dokážu silno ukotviť v názoroch, ktoré nám dávajú pocit stability a hodnoty. Tento vzťah medzi identitou a presvedčením vysvetľuje, prečo je také náročné zmeniť názor na témy, ktoré sú hlboko osobné. Ohrozenie presvedčenia tu totiž znamená ohrozenie toho, kým sa človek cíti byť, čo môže byť emocionálne nesmierne náročné.

Ekonomické a politické dôsledky iracionálnych presvedčení môžu byť rozsiahle a často majú dosah ďaleko za hranice individuálnych názorov. Keď sa dezinformácie alebo nesprávne presvedčenia začnú šíriť na spoločenskej úrovni, môžu podnietiť významné ekonomické a politické zmeny, ktoré ovplyvnia celý národ či dokonca globálnu ekonomiku. Politickí a ekonomickí aktéri navyše často vedome využívajú dezinformácie, aby si zabezpečili podporu verejnosti, dosiahli vlastné ciele alebo udržali moc. Príkladom je finančná kríza v roku 2008, ktorú čiastočne spôsobila viera vo falošnú istotu neustáleho rastu cien nehnuteľností. Banky, finančné inštitúcie a dokonca aj jednotlivci prijímali riskantné investície na základe presvedčenia, že trh s nehnuteľnosťami je stabilný a neohroziteľný. Toto presvedčenie, podporené politikou ľahkého prístupu k úverom, nakoniec viedlo k ekonomickému kolapsu, ktorý zanechal dôsledky na celosvetovej úrovni. Ekonomické iracionálne presvedčenie tak pripravilo milióny ľudí o domovy a úspory, pričom trvalo roky, kým sa ekonomiky spamätali. Politickí lídri tiež často využívajú iracionálne presvedčenia a emócie na získanie podpory. Počas volieb sa napríklad môže vytvoriť atmosféra strachu z migrácie, kde sa migranti vykresľujú ako hrozba pre miestne obyvateľstvo a jeho ekonomické príležitosti. Táto taktika, aj keď často postavená na prehnaných alebo nepravdivých informáciách, dokáže efektívne ovplyvniť voličov a získať ich podporu pre politické opatrenia, ktoré by inak odmietali. Výsledkom môže byť prijatie zákonov a politík, ktoré obmedzujú práva určitých skupín alebo podporujú izolacionizmus, čo má vážne dôsledky pre medzinárodné vzťahy a ekonomickú spoluprácu. Využívanie iracionálnych presvedčení pre politické a ekonomické účely je navyše prítomné aj v reklamnom a mediálnom svete. Korporácie môžu propagovať produkty spôsobom, ktorý vyvoláva neopodstatnený pocit naliehavosti alebo obavy, čím manipulujú spotrebiteľov k nákupom. Spoločnosti, ktoré predávajú produkty na chudnutie, kozmetiku či zdravie, často vytvárajú kampane postavené na strachu a nerealistických očakávaniach. Takéto praktiky nielenže ohrozujú finančnú stabilitu jednotlivcov, ale aj ich fyzické a mentálne zdravie. Ekonomické a politické dôsledky iracionálnych presvedčení teda presahujú individuálnu úroveň a môžu spôsobiť rozsiahle škody. Sú zdrojom destabilizácie trhov, ovplyvňujú verejnú mienku a často slúžia ako nástroj manipulácie. Ak spoločnosť nevie čeliť týmto presvedčeniam kriticky, riziko finančných a politických kríz sa len zvyšuje.

Riešenie dezinformácií je dnes jednou z najväčších výziev, ktorej čelíme ako spoločnosť. Aby sme dokázali čeliť šíreniu nesprávnych presvedčení, musíme rozvíjať kritické myslenie, podporovať dôveru v overené zdroje a posilniť schopnosť jednotlivcov rozlišovať medzi faktami a fikciou. Tento proces nie je jednoduchý, pretože dezinformácie často apelujú na naše emócie a potvrdzujú už existujúce zaujatia. Preto potrebujeme uplatňovať viacero prístupov, ktoré nám pomôžu vytvoriť odolnejšiu spoločnosť. Vzdelávanie hrá kľúčovú úlohu v budovaní imunity voči dezinformáciám. Už na základných školách by sa mal klásť dôraz na rozvoj mediálnej gramotnosti, teda na schopnosť vyhodnocovať a kriticky analyzovať informácie. Študenti by sa mali naučiť, ako rozpoznať spoľahlivé zdroje, odlíšiť pravdivé informácie od falošných a pochopiť základné princípy overovania faktov. Mnohé krajiny už do svojich vzdelávacích systémov zahrnuli moduly zamerané na kritické myslenie a prácu s informáciami, aby mladí ľudia vyrastali s vedomím, že nie všetko, čo čítajú alebo vidia online, je pravda. Ďalším dôležitým krokom je zodpovednosť platforiem sociálnych médií. Tieto spoločnosti majú schopnosť upraviť algoritmy, aby obmedzili šírenie falošných informácií a dali prednosť overenému obsahu. Príkladom je zavedenie overovania faktov a označovania príspevkov, ktoré môžu obsahovať dezinformácie. Aj keď takéto kroky nie sú dokonalé, pomáhajú používateľom rozpoznať riziko a nabádajú ich k overovaniu informácií pred ich šírením. Mimovládne organizácie a novinári zohrávajú dôležitú úlohu pri overovaní faktov a šírení pravdivých informácií. Projekt ako „StopFake“ alebo „Snopes“ vznikli práve za účelom overovania kontroverzných tvrdení a dezinformácií. Tieto organizácie poskytujú verejnosti nástroje na rýchle overenie pravdivosti informácií, čím sa snažia znižovať dosah klamlivých správ. V neposlednom rade je potrebné podporovať otvorený dialóg a ochotu meniť názor. Keď sú ľudia ochotní priznať si omyl alebo akceptovať protichodné názory, pravdepodobnosť, že sa nechajú ovplyvniť dezinformáciami, klesá. Spoločnosť, ktorá si cení otvorenosť a transparentnosť, má lepšie predpoklady na to, aby čelila výzvam spojeným so šírením nesprávnych presvedčení. Riešenie dezinformácií si teda vyžaduje komplexný prístup, ktorý zahŕňa vzdelávanie, zodpovednosť technologických platforiem, aktívne overovanie faktov a podporu otvoreného myslenia. Iba týmto spôsobom dokážeme vytvoriť spoločnosť, ktorá je odolná voči manipulácii a klamlivým informáciám.

Kniha “Nezmyselnosť” (Misbelief) nám odhaľuje, že cesta k pravde nie je vždy jednoduchá a že my, ako ľudské bytosti, máme prirodzené sklony veriť v to, čo potvrdzuje našu identitu a emócie. Od psychologických potrieb istoty, cez sociálny tlak až po vplyv technológií a spoločenských konvencií – každý z týchto faktorov zohráva dôležitú úlohu v tom, prečo často prijímame názory, ktoré sú v skutočnosti nelogické či nepravdivé. Ariely nás vyzýva k tomu, aby sme sa učili rozpoznávať tieto mechanizmy v sebe a svojej spoločnosti a aby sme aktívne hľadali pravdu cez kritické myslenie a ochotu prijímať nové informácie. “Nezmyselnosť” je tak výzvou na hlbšiu introspekciu a pripomienkou, že naša cesta k pravde si vyžaduje otvorenosť, zodpovednosť a schopnosť spochybniť vlastné presvedčenia. Máte pre nás feedback? Boli by sme radi, keby ste nám dali vedieť svoj názor na náš obsah! Stačí poslať email na feedback@rewio.app, v predmete uveďte názov tejto knihy a podeľte sa o svoje dojmy!