Autokracia, s. r. o.

Kniha “Autokracia, s. r. o.” od Anne Applebaum prináša ostrý pohľad na súčasné autokratické režimy a ich globálny vplyv. Applebaum, uznávaná historička a novinárka, skúma, ako moderní autokrati dokázali spojiť sily, aby si zaistili svoju moc a šírili svoje hodnoty na úkor demokratických princípov. Tieto režimy, fungujúce na princípoch kleptokracie, brutálnej represie a medzinárodnej spolupráce, vytvárajú mocné siete, ktoré ich chránia pred tlakom zvonku. Autokratické štáty od Číny po Rusko si navzájom poskytujú politickú, ekonomickú a technologickú podporu, čím si zabezpečujú vplyv na globálnej scéne. Kniha čitateľovi ponúka hlboký a často znepokojivý pohľad na to, ako sa títo moderní autokrati usilujú o oslabenie demokratických hodnôt, vytvárajúc svet, kde sloboda a ľudské práva ustupujú pred pragmatickým udržiavaním moci.

Prvá kľúčová myšlienka knihy “Autokracia, s. r. o.” sa sústredí na koncept prepojených sietí moci, ktoré moderné autokratické režimy využívajú na udržanie a posilnenie svojho vplyvu. Tieto siete nie sú len o vnútroštátnej politike; sú to globálne mechanizmy, ktoré manipulujú finančné trhy, médiá či bezpečnostné služby na medzinárodnej úrovni. Diktátori minulého storočia sa síce zameriavali hlavne na vnútornú kontrolu, no dnešní autokrati sa prispôsobili ére internetu, zdieľanej ekonomiky a globálnej komunikácie. Jedným z príkladov tohto fenoménu je spojenie medzi Ruskom a inými autokratickými režimami, ako je Čína či Saudská Arábia. Kým Kremeľ sa opiera o propagandu šírenú cez médiá ako RT (Russia Today), Čína využíva technologické spoločnosti na šírenie sledovacích technológií do iných krajín. V roku 2020, keď viaceré africké štáty zaviedli sledovacie systémy na monitorovanie obyvateľstva, bol to práve čínsky Huawei, ktorý im poskytol potrebné technológie. Takto sa rozširuje vlna sledovania, kontrolovania a zároveň prepojenia medzi autokratickými štátmi. Moderní autokrati sa tiež opierajú o finančné mechanizmy, ktoré im umožňujú obísť sankcie a medzinárodné obmedzenia. Skvelým príkladom je systém “dark money” – tichých financií, ktoré sa pohybujú medzi krajinami cez anonymné účty, kryptomeny či komplikované offshorové štruktúry. Týmto spôsobom môžu diktátori obísť sankcie a zabezpečiť, že ich osobné bohatstvo bude nezasiahnuteľné. Tieto prepojenia nie sú len politické či finančné. Sú aj psychologické: navzájom sa podporujú a posilňujú svoju legitímnosť. Keď ruský prezident Vladimir Putin otvorene kritizuje západnú demokraciu, dostáva podporu nielen z krajín ako Irán, ale aj od populistických hnutí v Európe, ktoré taktiež začínajú spochybňovať demokratické hodnoty. Výsledkom tejto spolupráce je akási “autokratická internacionála,” sieť, v ktorej sa mocní ľudia delia o zdroje, informácie a technológie, aby zabezpečili svoju pozíciu. Applebaum túto situáciu prirovnáva k akémusi globálnemu klubu autokratov, ktorí si pomáhajú v ťažkých časoch, či už financovaním kampaní, alebo poskytovaním ochrany pred medzinárodnými zákonmi. Takto vytvárajú títo mocní jedinci sieť, ktorá nie je viditeľná na povrchu, ale jej dopady sú citeľné na celom svete – od regulácie médií až po kontrolu nad slobodou prejavu.

Druhá kľúčová myšlienka rozoberá kleptokraciu ako základný princíp fungovania moderných autokratických režimov. V týchto režimoch ide o systém, kde sa moc sústredí v rukách malej elity, ktorá bez zábran využíva štátne zdroje na vlastné obohatenie. Toto nie je len o korupcii – kleptokracia je dobre organizovaný systém, ktorý má jasné pravidlá, zabezpečené cez zákony, orgány a často aj priamu spoluprácu so zahraničnými inštitúciami. V mnohých autokratických krajinách nájdeme príklady rodinných dynastií, ktoré získavajú kontrolu nad štátnymi zdrojmi a firmami. Napríklad Azerbajdžan, kde rodina Aliyevovcov ovláda nielen politiku, ale aj najvýznamnejšie ekonomické odvetvia. Táto moc sa využíva na získavanie nesmiernych bohatstiev, ktoré sú často uschované v zahraničných bankách alebo investované do nehnuteľností v metropolách ako Londýn či Paríž. Kleptokratický systém umožňuje autokratom udržať si vernosť kľúčových spojencov prostredníctvom podielu na bohatstve. V Rusku je tento systém známy ako “vertikála moci,” kde najvyšší predstavitelia štátu rozdeľujú majetok medzi najbližších spojencov, ktorí potom fungujú ako verní prisluhovači režimu. V prípade neposlušnosti alebo zrady môžu byť majetky týchto osôb okamžite zmrazené, ako sa to stalo s Michailom Chodorkovským, ktorému bola odňatá firma Yukos a následne bol uväznený. Systém funguje ako kruh lojality, kde každý člen oligarchie má svoju pozíciu zaručenú výmenou za poslušnosť a podporu vládnucej moci. Táto forma “štátneho podnikania” vytvára situáciu, kde štát už neslúži svojim občanom, ale slúži záujmom jednotlivcov, ktorí si privlastnili moc. Občania sa tak ocitajú na okraji záujmu; kým elity profitujú, oni sa čoraz viac dostávajú do chudoby a spoločenského útlaku. Kleptokracia vytvára aj zaujímavú ironickú situáciu: autokrati často používajú rétoriku ochrany štátu pred „západným vplyvom“ či „imperializmom,“ avšak sami využívajú západné finančné systémy a právne štruktúry na ochranu svojho majetku. Britské banky, švajčiarske účty a investície v daňových rajoch sú pre autokratov kľúčové na udržiavanie ich kleptokratických ríš. Táto vzájomná prepojenosť kleptokratov na globálnej úrovni umožňuje, že sa ich majetky stávajú prakticky nedotknuteľnými a ich moc takmer nezničiteľnou.

Tretia kľúčová myšlienka poukazuje na prekvapujúcu, no strategickú spoluprácu medzi autokratickými štátmi na globálnej úrovni. Tieto krajiny, hoci geograficky a kultúrne odlišné, si našli spôsob, ako vzájomne podporovať svoje režimy, obchodovať a poskytovať si diplomatickú oporu. Naoko odlišné záujmy sa menia na synergiu, keď je v hre spoločný cieľ – oslabiť demokratické hodnoty a presadiť alternatívny poriadok. V praxi to môžeme vidieť na príklade medzinárodného obchodu so zbraňami a technológiami. V Sýrii počas občianskej vojny dodávali Rusko a Irán zbrane a vojenských poradcov na podporu režimu Bašára Asada, čím si udržali vplyv na Blízkom východe a zároveň poslali jasný signál o sile autokratických spojenectiev. Takéto partnerstvá však presahujú vojenskú pomoc – často zahŕňajú aj podporu v oblasti energetiky, infraštruktúry a finančných transakcií. Podobne v Afrike rozširuje Čína svoj vplyv prostredníctvom tzv. „Belt and Road“, čo je infraštruktúrny projekt, ktorý ponúka autokratickým krajinám výhodné pôžičky na výstavbu ciest, železníc či prístavov. Napriek tomu, že tieto pôžičky často vedú k ekonomickej závislosti na Číne, vládni predstavitelia ich vítajú ako alternatívu k západným pôžičkám, ktoré sú často podmienené dodržiavaním ľudských práv a demokratických štandardov. Spolupráca sa prejavuje aj v zdieľaní know-how a technológií na kontrolu populácie. V posledných rokoch exportovali Čína a Rusko technológie na sledovanie a cenzúru do viacerých afrických a ázijských štátov. Tieto systémy, schopné monitorovať komunikáciu a obmedzovať prístup na internet, pomáhajú autokratom kontrolovať informácie, potláčať protesty a zabrániť vzniku opozičných hnutí. Autokratické štáty sa tiež vzájomne podporujú diplomaticky, napríklad blokovaním kritiky voči sebe navzájom v medzinárodných organizáciách. Keď OSN hlasovala o porušovaní ľudských práv v Číne, mnohé autokratické režimy sa pridali na stranu Číny, čím znemožnili prijatie reštriktívnych opatrení. Týmto spôsobom sa vytvárajú medzinárodné bloky, ktoré oslabujú vplyv demokratických krajín. Táto spolupráca je založená na princípe vzájomnej výhodnosti a solidarity proti spoločným „nepriateľom“ – najmä Západu a jeho hodnotám. Autokratické režimy tak vytvárajú akúsi alternatívnu globálnu alianciu, ktorá poskytuje protiváhu tradičným západným spojenectvám. Výsledkom je svet, v ktorom sa demokracie musia neustále vyrovnávať s tým, že ich hodnoty a princípy sú spochybňované nielen doma, ale aj zo strany silnejúcej autokratickej koalície na globálnej scéne.

Štvrtá kľúčová myšlienka sa zameriava na odolnosť moderných autokratov voči medzinárodnej kritike a ich ochotu používať otvorenú brutalitu na udržanie moci. Kým v minulosti mali diktátori tendenciu skrývať represívne činy alebo sa aspoň tvárili, že rešpektujú základné ľudské práva, dnešní autokrati sa často ani nesnažia skrývať svoje činy. Otvorený postoj k represáliám sa stal ich novou stratégiou a symbolom moci, ktorá má zastrašiť akúkoľvek opozíciu. Príkladom tejto neústupnej brutality je vražda novinára Džamála Chášukdžího v roku 2018. Saudskoarabský režim sa neobťažoval maskovať svoje činy, dokonca aj napriek dôkazom a medzinárodnému tlaku na vyšetrenie. Tento incident ukázal, že autokrati sú ochotní prekračovať všetky hranice, ak ide o odstránenie kritických hlasov, a že sa neboja medzinárodných následkov. Dnešná brutalita autokratov ide ruka v ruke so sofistikovanými nástrojmi na sledovanie a kontrolu občanov. Vďaka moderným technológiám, ako sú biometrické dáta, systémy rozpoznávania tváre a sledovanie internetovej komunikácie, sú schopní kontrolovať občanov viac než kedykoľvek predtým. Takýto systém funguje napríklad v Číne, kde je každý krok jednotlivca monitorovaný a hodnotený prostredníctvom „sociálneho kreditového systému.“ Autokrati sa zároveň spoliehajú na globálnu sieť lojálnych podporovateľov, ktorí posilňujú ich vnútornú aj vonkajšiu obranu. Títo podporovatelia, často bohatí oligarchovia alebo vplyvní podnikatelia, im pomáhajú obchádzať medzinárodné sankcie a zabezpečovať zdroje potrebné na udržanie režimu. Príkladom môže byť spolupráca medzi Ruskom a niektorými európskymi podnikateľmi, ktorí obchodujú s ruskými oligarchami, aj keď na Rusko platia medzinárodné sankcie. Medzinárodná kritika alebo odsúdenie zvyčajne nemajú na tieto režimy vážny dopad, pretože ich predstavitelia si uvedomujú, že ekonomické sankcie alebo diplomatický tlak často nestačia na zásadné oslabenie ich moci. Ich prístup je postavený na presvedčení, že medzinárodné spoločenstvo nemá dostatočné nástroje ani odhodlanie, aby zasiahlo. Autokrati dnešných čias tak vytvárajú systém, v ktorom brutalita, moderné technológie a medzinárodná sieť vplyvných podporovateľov fungujú ako pevná opora ich moci. Bez ohľadu na to, aký tlak vyvíja demokratický svet, tieto režimy zatiaľ úspešne čelia kritike a presadzujú svoje záujmy bez ohľadu na následky, čím demonštrujú svoju neochvejnú pozíciu na globálnej scéne.

Posledná kľúčová myšlienka sa sústredí na výzvu, ktorú moderné autokracie predstavujú pre demokracie na celom svete. Anne Applebaum zdôrazňuje, že zatiaľ čo demokratické krajiny sa často spoliehajú na ideály, ako sú ľudské práva a spravodlivosť, autokratické režimy využívajú realpolitiku a pragmatické prístupy, ktoré im umožňujú rýchle a efektívne reagovať na hrozby. Táto rozdielnosť v prístupoch spôsobuje, že demokratické krajiny nie sú dostatočne pripravené čeliť tejto novej vlne autokratických snáh o vplyv. Jednou z hlavných slabín demokracií je ich náchylnosť na vnútorné rozpory a politickú polarizáciu, ktorú autokrati dokážu ľahko využiť. Prostredníctvom dezinformačných kampaní a podpory populistických hnutí v demokratických krajinách vytvárajú autokrati prostredie, v ktorom sa občania stávajú čoraz skeptickejšími voči demokratickým inštitúciám a hodnotám. Toto zasievanie pochybností, ako sme videli v prípade zasahovania do volieb v USA či Brexitu, destabilizuje demokracie zvnútra. Ďalším problémom je tendencia demokracií spoliehať sa na pomalé diplomatické mechanizmy a medzinárodné inštitúcie, ktoré sú často málo efektívne v konfrontácii s rýchlou a bezohľadnou akciou autokratov. Keď napríklad Rusko v roku 2014 anektovalo Krym, Západ reagoval hlavne diplomatickými krokmi a sankciami, ktoré však nezabránili Moskve dosiahnuť svoj cieľ. Naopak, Rusi využili túto slabú odpoveď na posilnenie domáceho patriotizmu a upevnenie moci. Applebaum tiež poukazuje na to, že demokracie sa musia naučiť fungovať v novom globálnom kontexte, kde autokrati vytvárajú aliancie, ktoré im poskytujú bezpečnostné aj ekonomické výhody. Bezpečnostná spolupráca medzi Čínou a Ruskom alebo obchodné dohody s krajinami ako Venezuela a Irán sú príkladmi, ako autokrati spolupracujú na ochrane svojich záujmov, čo oslabuje demokratické štáty. Jednou z výziev, pred ktorými demokratické krajiny stoja, je aj potreba reformovať a posilniť svoju vnútornú stabilitu a odolnosť voči vonkajším vplyvom. To znamená nielen bojovať proti dezinformáciám, ale aj posilňovať dôveru občanov v demokratické inštitúcie a procesy. Applebaum tvrdí, že len takto môžu demokracie čeliť autokratickým režimom, ktoré sa neustále snažia oslabiť ich legitimitu a pozíciu. V konečnom dôsledku je táto myšlienka oživením známej pravdy: demokracia nie je samozrejmosťou a potrebuje aktívnu ochranu. Autokracie predstavujú pre moderný svet jasnú a rastúcu hrozbu, ktorej demokratické krajiny musia čeliť nielen politicky, ale aj kultúrne a ideologicky.

“Autokracia, s. r. o.” je varovaním pred svetom, ktorý sa posúva od ideálov demokracie k dominancii autokratických hodnôt. Applebaum jasne ukazuje, že demokracie sa ocitli v boji o svoju budúcnosť, kde sa nestačí spoliehať na tradičné nástroje diplomacie a verejnú kritiku. Autokratické režimy využívajú moderné technológie, obchodné aliancie a zasievanie nedôvery na oslabenie demokratických štátov, pričom ich neschopnosť rýchlo a rozhodne reagovať iba posilňuje. Kniha vyzýva na prehodnotenie prístupu k obhajobe demokracie, ktorá si vyžaduje nielen nové politické stratégie, ale aj posilnenie dôvery občanov v systém. Applebaum nám pripomína, že ochrana demokracie nie je úlohou jedného národa, ale celosvetovej komunity, ktorá musí byť ochotná brániť základné hodnoty slobody, spravodlivosti a solidarity. Máte pre nás feedback? Boli by sme radi, keby ste nám dali vedieť svoj názor na náš obsah! Stačí poslať email na feedback@rewio.app, v predmete uveďte názov tejto knihy a podeľte sa o svoje dojmy!